Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora

 

 

 

Minulý rok bol ukážkou toho, čo urobí silný tlak spoločnosti a médií s vnímaním agropotravinárskeho odvetvia. Práve vlani sa mu médiá mimoriadne štedro venovali. Aj preto sme vedeli veľmi dobre komunikovať témy, ako je vyššia štátna pomoc do odvetvia, zelená nafta, odškodnenie za sucho, škody na poľnohospodárskych plodinách a iné.

 

Niektoré veci sa podarilo dotiahnuť do úspešného konca: pre rok 2019 sme dostali historicky najvyššiu výšku štátnej pomoci, vyplatená je zelená nafta pre poľnohospodárov, ku koncu roka sa finišovalo s úhradou poistného, máme zástupcu poľnohospodárov v Rade Slovenského pozemkového fondu, odškodnenie za sucho 2017.

 

Ďalšie veci sú rozpracované a verím, že v tomto roku aj tie odškrtneme z dlhého zoznamu prác. Ide najmä o vyššiu a stabilnú podporu spracovateľského priemyslu, riešenie kadáverov a monogastrov. Samostatnou kapitolou je rizikový fond.

 

 

„Vo výraznej. Presadzovania spoločných cieľov pre poľnohospodárov a potravinárov dosiahneme len spoločnými rokovaniami,  na ktorých si vyjasníme priority a potom ich prezentujeme vo vzťahu k štátnej exekutíve. Verím, že aj poľnohospodári, ktorí nie sú členmi jej piatich samospráv, pochopia, že rokovať po vlastnej linke a nebyť súčasťou relevantného zoskupenia neprináša očakávané výsledky. Opätovne preto vyzývam k spájaniu sa. V tomto roku chceme pokračovať v ďalších témach, ako je vypísanie výzvy na likvidáciu kadáverov, ale hlavne v notifikácii ďalších štátnych pomocí, ktoré sú obvyklé v okolitých krajinách. Musíme dosiahnuť viac podpory pre spracovateľský  a potravinársky priemysel. Zmysluplnosť RPPS potrebujeme dostať do povedomia aj budúcej vláde.“

 

 

V prvom rade musím povedať, že poľnohospodári a potravinári si plne uvedomujú zodpovednosť za to, v akom stave odovzdajú krajinu, pôdu a celkovo vzhľad vidieka nasledujúcim generáciám. Riešenie problémov v agrorezorte je však nepredstaviteľné bez úzkej spolupráce práve s predstaviteľmi zákonodarnej a výkonnej moci.  Je preto prirodzené, že poľnohospodári a potravinári potrebujú poznať, aký majú jednotlivé vytipované politické strany zámer s ďalším smerovaním agropotravinárstva. Máme za sebou už niekoľko rokovaní. Niektoré diskusie milo prekvapili a aj napriek predpokladaným odborným názorovým stretom sme viedli vecnú debatu, ktorá môže pomôcť hľadať možné riešenia.

 

 

Sú rôzne. Niektoré sa zameriavajú na európsky dotačný systém, jeho spravodlivosť, efektívnosť a nasmerovanie. Inde sa prioritne rieši výroba slovenských potravín. Vo všeobecnosti však môžem povedať, že viacerými témami sa strany prelínajú, ich spracovanie však majú, pochopiteľne, rôzne. Všetky politické strany, s ktorými sme už mali rokovania, s nami diskutovali o potravinovej sebestačnosti, Spoločnej poľnohospodárskej politike po roku 2020 a pozemkových úpravách či pozemkovom práve.

 

 

 

Do februárových parlamentných volieb nám ostávajú ešte dva mesiace, počas ktorých sme pripravení rokovať aj s ďalšími politickými stranami, ktoré sme oslovili. Záujem z našej strany o vecnú a konštruktívnu debatu je. Vyslali sme relevantným politikom uchádzajúcim sa o priazeň voličov signál, že sme tu, že chceme poznať predstavy politických strán o ďalšom smerovaní agropotravinárstva. Najmä ich však chceme informovať o skutočných problémoch poľnohospodárov a potravinárov, ktoré štát, výkonná a zákonodarná moc, musí v dohľadnej dobe riešiť, ak tu nechceme mať o pár rokov zatvorené spracovateľské podniky, na poliach len pár plodín a obchody preplnené zahraničným tovarom. Navyše, voličský potenciál skupiny obyvateľstva, ktorá priamo pracuje  alebo má veľmi blízko k poľnohospodárstvu a potravinárstvu, je veľký. 

 

Budeme sledovať, s akými výsledkami sa voľby skončia, ktoré strany zostavia vládu, aké bude jej programové vyhlásenie a najmä, kto bude na čele rezortného ministerstva. Pracujeme na tom, aby sme mohli novej vláde prezentovať spoločnú predstavu samosprávy.

 

 

Ak chceme pohnúť veci dopredu, agropotravinárstvo sa musí stať prioritou budúcej vlády nielen na papieri – to je základom všetkého. Tú prioritu si musí osvojiť vláda ako celok, nielen nový minister. Presadzovať systémové zmeny vo vláde, ktoré nemá vytýčený proagrárny smer, je väčšinou beh na dlhé trate s veľmi neistým koncom.

 

Ak sa bude chcieť budúca vláda uberať cestou výraznej podpory iných odvetví národného hospodárstva, chceme to vedieť. Spolupráca s poľnohospodármi a potravinármi, skutočná, nie deklarovaná podpora odvetvia a systémové opatrenia v mnohých oblastiach – od stabilnej štátnej pomoci a podpory špeciálnej rastlinnej výroby, živočíšnej výroby, cez riadenie rizík s obrovským dôrazom na podporu spracovateľského priemyslu – to je cesta, ktorou sa musíme uberať aj v nasledujúcich rokoch.

 

 

 

„Nesmieme podceniť najmä výšku štátnej pomoci, ktorá vo veľkej miere prispieva k stabilite podnikateľského prostredia v situácii, keď z európskych zdrojov neprúdi rovnaká výška platieb do jednotlivých členských krajín EÚ. Ťažko sa podniká na jednotnom európskom trhu, keď na nerovnaké finančné podmienky doplácame našou konkurencieschopnosťou. Rovnako nesmieme zanedbať ani to, kam budeme smerovať zdroje. Prečo máme tak devastujúce pasívne saldo zahraničného obchodu s agropotravinárskymi komoditami? Prečo stagnuje spracovateľský priemysel a sme vývozcami najmä suroviny, ktorú nám v zahraničí s benefitom pre iné národné ekonomiky spracovávajú cudzie ruky? Prečo sme v minulosti premrhali dve programovacie obdobia a prečo sme z programu rozvoja vidieka nerozdelili európske zdroje koncepčnejšie a spravodlivejšie? Otázok, ktoré sa začínajú slovkom „prečo“, by mohli byť desiatky.

 

Dnes sa nachádzame na križovatke, ktorá rozhodne, či pôjdeme cestou vyššej potravinovej sebestačnosti a prebudenia slovenského výrobného potenciálu v chlebovom odvetví alebo či budeme len nemo prešľapovať z miesta na miesto a strkať hlavu do piesku pred množiacimi sa problémami.

 

Európska únia nečaká, či a kedy sa prebudíme. Ona ako celok musí konkurovať okolitému svetu. Poľahky zvládne našu neschopnosť alebo nezáujem produkovať vlastné slovenské potraviny, dokonca zásobovanie nášho trhu zahraničnými potravinami s radosťou na seba prevezme.

 

Naša cesta oživiť domáce agropotravinárstvo preto musí byť jasná, rovná a najmä úprimná. Aby nám budúce generácie nedávali prívlastky, za ktoré sa budeme hanbiť."